Prevzaté z denníka Šport, neupravované  12.11.2024.   Autor Zdeno Simonides 

V júni 2011, teda osem mesiacov po zvolení Jaroslava Holešu za šéfa Slovenského zväzu hádzanej (SZH), vyhrala naša mužská reprezentácia v báječnej atmosfére vypredanej košickej Steel arény (8160 fanúšikov) zápas kvalifikácie ME 2012 s Čiernou Horou o 15 gólov (36:21).Z dvanástich možných bodov získala desať a spolu so Švédskom pod vedením Zoltána Heistera suverénne postúpila na šampionát do Srbska.

    V novembri 2024, predvčerom, prehrali naši hádzanári v Steel aréne súboj kvalifikácie ME 2026 s Čiernou Horou 35:38. Po dvoch zápasoch nemajú ani bod a ich šanca na to, že budú z dvadsiatich postupujúcich, je malá.

     Aký to symbolický obraz hlbokého úpadku slovenskej mužskej hádzanej v už 14-ročnej ére Holešovho prezidentovania. Za ten čas sa z neho stal premiant v prerážaní dna. Dvanásť neúspešných kvalifikácií po sebe a trinásta na ceste, šesť výmien hlavného trénera a v nedeľu ani nie z tretiny zaplnená hala...

Fanúšikovia nie sú hlúpi. Chcú vidieť osobnosti, peknú hru, túžia sa tešiť z víťazstiev a postupov. Preto nesadli na lep Holešovi, ktorý za pomoci marketérov a sociálnych sietí dlhodobo promoval domáci duel s Čiernou Horou, pre nás určite najdôležitejší v tejto kvalifikácii, ako "Last dance"(rozumej rozlúčku) brankára Teodora Paula a Tomáša Urbana s reprezentáciou. Hoci prvý z nich oficiálne oznámil ukončenie reprezentačnej kariéry už pred takmer troma rokmi po domácom európskom šampionáte, odvtedy po ňom ani zväzový pes neštekol. A zrazu sa títo dvaja košickí srdciari náramne hodili ako návnada pre potencionálnych záujemcov o vstupenky (pre ich rodičov, súrodencov, manželky, deti, ďaľších rodinných príslušníkov, desiatky priateľov a stovky známych). Zväz - právom sa obávajúc, že po sérii neúspechov bude v hľadisku ľudoprázdno - ich v zavádzajúcej kampani zneužil a výrazné osobnosti novodobej histórie našej hádzanej túto jednostranne výhodnú hru v túžbe rozlúčiť sa s reprezentačným dresom v rodnom meste prijali. Najmä Tomáš Urban na to doplatil. Za dobrotu na žobrotu, zvykne sa hovoriť. Ale o tom neskôr.

Zatiaľ čo sa Čiernihorci zodpovedne pripravovali na štart kvalifikácie ME 2026 - dona s Fínskom (29:28) a v Košiciach (38:35) - tým, že k mužstvu angažovali Francúza Didiera Dinarta, bývalého vynikajúceho hráča a dnes už rešpektovaného skúseného trénera a navyše tlmil napätú atmosféru, ktorú medzi "orlami" vyvolal prekvapujúci "výbuch" s Talianskom v májovej baráži o postup MS 2025, Holeša riešil, aké obrazy Paulovi a Urbanovi na pamiatku venuje.

A navyše nestačilo, aby si ich počas krátkej predzápasovej ceremónie prevzali v civilnom oblečení (tak ako pred časom tiež v Košiciach napríklad Daniel Valo a František Šulc), ale obaja museli byť v 16-člennej nominácii kouča Fernanda Guricha na zápas! Pritom Tomáš Urban pre zranenia od februára tohto roku neodohral jediný súťažný zápas(!) a stále si lieči zdĺhavé zranenie. Napriek tomu sa v 4.minúte, keď nemeckí rozhodcovia odpískali proti hosťom sedemmetrový hod, zdvihol na striedačke práve Tomáš Urban. Bafuňármi vysnívaný scénar sa začínal napĺňať, v tú chvíľu ešte pre nich bolo podstatné, aby rozlúčkový zápas korunoval rozlúčkovým gólom. Avšak výborne chytajúci brankár súpera Nebojsa Šimič nemal pochopenie pre to, že ktosi z nášho tábora si poplietol vážny kvalifikačný duel s "púťovým", a Urbanovu sedmičku z neškodnil. To, že aj pred našou druhou hneď po polčasovej prestávke si za stavu 21:23 vzal loptu do rúk opäť Urban, už v súdnom človeku vyvolalo údiv. Oprávnene, 134-násobný reprezentant k 357 gólom nepridal ďaľší ani z nej. Roky osvedčený sedmičkár už očividne nervózny dokonca netrafil bránku. Vzápätí hrajúc na pravej spojke - to už bola zúfalosť našej striedačky - urobil technickú chybu, ani tretia jeho strela neskončila v sieti a anechtiac si vykoledoval titul "babrák  zápasu". Bolo by férové, ak by niekto zdvihol ruku a povedal : Prepáčte, to nie je vina tohto výnimočného hádzanára a výborného chlapca, ktorý odohral v bundeslige vyše 100 zápasov a strelil takmer 400 gólov, a ktorý s prešovským Tatranom získal tri majstrovské tituly, ale my sme to nedomysleli a celé spackali.

     Na radosť Čiernohorcov, ktorí boli herne i psychicky dobre pripravení, ktorí aj bez štyroch dôležitých hráčov vedeli, čo chcú, ktorí s bohorovným pokojom a len s jediným výpadkom (z 25:30 na 29:31) hrali to, čo im celý čas fungovalo a ktorí nás opäť utvrdili v tom, že vôbec ale vôbec nevieme brániť, že hra na našom bránkovisku je číra katastrofa. Mladý neskúsený 21-ročný Nór slovenského pôvodu Jakub Petržela, hráč druholigového Sandefjordu, ktorý prišiel pred novembrovým dvojzápasom na odporúčanie otca bez toho, žeby ho niekto dovtedy videl a napriek tomu zaujal v našej defenzíve kľúčový post "zadáka" v jej strede, by mohol byť ďaľšou témou. Z toho akom okolo neho zľava-zprava "lietali" Maďari i Čiernohorci a strieľali gól za gólom, musel dostať prievan.

    Takže na záver to tradičné: Všetko, páni Holeša a Kelecsényi, viceprezident zväzu pre štátnu reprezentáciu, je v slovenskej mužskej reprezentačnej hádzanej dlhodobo na zaplakanie. Veď aj niektorí hráči, ktorí ukazujú na ihrisku len to, čo s nimi kouč Fernando Gurich už tretí rok trénuje, v nedeľu v Košiciach slzu vyronili...

A ešte poznámka :

    Milý Zdeno , takto si mal šiť do tej neschopnej bandy aj vtedy keď bol Martin na zväze. Lebo nikto im nešliapal na kurie oká a všetci sa tvárili ako tu všetko v tej našej hádzanej funguje. Nemajú žiadnu kontrolu, žiadneho oponenta, nikto, zväz, reprezentácie, RCH, komisie...

     Fernando je možno kvalitný tréner, nepoznám jeho prácu, lebo na východe sme ho za ten čas čo je na Slovensku nevideli, nebudem ho posudzovať, ale kým je riadený, kto mu prikazuje do nominácie zaradiť Kuba Kravčáka, ktorý bol dlho zranený a nie je vyhratý, Daniela Polanského, ktorý za Prešov nehráva, lebo nemá rameno (bohužiaľ) alebo Jakuba Petrželu, ktorý je ako Columbova žena, nikto nikdy ho nevidel a zrazu je dobre že nie v základnej zostave ( to netvrdím, že jeho čas nepríde a nieje to nádej), kto mu prikazuje využiť  "Kuřeho", ktorý by tam išiel aj keby nemal nohu, lebo má veľké hádzanárske slovenské srdce, ale načo!!!!? 

Že nemal koho nominovať ? Ako to? Veď naše perfektné RCH chrlia za kopu peňazí každoročne desiatky talentovaných hádzanárov! Či nie? Asi nie! 

Ja viem o dvoch: Marek Hnidák a Erik Fenar, ktorí sa ako tak presadili...

Tých našich srdciarov Tea a Tomáša mi bolo  ľúto. Zaslúžili si viac...Aj s ďaľším košičanom P.Hruščákom... 

Možno by stálo zato sa opýtať tých starších hráčov prečo už nechcú pomôcť?! Budovanie perspektívneho mužstva len s "deťmi" asi nepôjde!

Je toho kopa čo sa tu za tých 14 rokov pohnojilo (bol som toho tiež neúspešným účastníkom). 

Už nech idú preč!!!